Prví na zasnežených štítoch Tatier
Prví na zasnežených štítoch Tatier
Tatry od nepamäti navštevovali lovci, hľadači pokladov, pastieri a iní „hospodári“ len zo zištných dôvodov. Ale kto prvý vyliezol na tatranský končiar „len tak“ – aby sa nasýtil jedinečným výhľadom, alebo pre pocit, že namáhavým a nebezpečným výstupom prekonal sám seba?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Môžeme vychádzať len z písomných zdrojov, do ktorých prispievala malá časť horských tulákov, ktorú tvorila inteligencia. Najstaršiu zmienku o výstupe na tatranský štít zanechal študent (neskôr profesor) kežmarského lýcea Dávid Frölich. Výstup na vrchol v skupine Lomnického štítu (pravdepodobne na Kežmarský štít) vykonal v lete roku 1615. O zimných výstupoch vtedy nikto neuvažoval. Pravdepodobne len lovci vystupovali sporadicky nad pás lesa, sledujúc stopy zveri.
Tomáš Tobiáš Mauksch napísal roku 1795 v správe o podnebí Spiša a tatranskej oblasti, že „V novembri a koncom októbra deje sa v tých horách čosi nezvyčajné. V čase, keď kraj pri vysokom stave barometra pokrýva riedka hmla, je nad prostrednými polohami Tatier nielen jasno, ale aj teplota vzduchu je podstatne vyššia ako pod horami.“ Túto skutočnosť potvrdil aj správca prvej tatranskej osady, Starého Smokovca, Eduard Blásy, ktorý zanechal najstarší písomný záznam o výstupe na zasnežený tatranský vrchol. Dňa 15. januára 1873 bol skontrolovať chlapov, ktorí pod Slavkovským štítom rúbali drevo. Sprevádzal ho velický murár a príležitostný lovec kamzíkov Jakub Gellhof. Po vykonaní kontroly sa rozhodli zájsť do Slavkovskej doliny, kde ich lákala hojnosť kamzičej zveri. Kamzíky v doline neboli, tak sa Blásy s Gellhofom rozhodli pokračovať žľabom a po hrebeni na vrchol Slavkovského štítu, kde vyšli o 11:30.
Tatry ako letovisko
Spočiatku boli aj tatranské osady v zimných mesiacoch opustené. Až v zime na prelome rokov 1882 a 1883 presvedčil doktor Mikuláš Szontagh prvých pacientov, aby sa odvážili na zimný liečebný pobyt v jeho novosmokoveckom sanatóriu. Nový Smokovec sa stal vzorom pre ďalšie tatranské „letoviská“, ktorých majitelia a nájomcovia postupne otvárali svoje zariadenia celoročne.
K radikálnemu zlomu v pohľade na zimné aktivity došlo v roku 1884. Dňa 6. apríla navštívil doktora Szontagha, ktorý bol aj funkcionárom Uhorského karpatského spolku a organizátorom vodcovskej služby vo Vysokých Tatrách, dôstojník pruskej armády Theodor Wundt. Oznámil mu, že chce s vodcom Jakubom Horvayom z Novej Lesnej vykonať niekoľko zimných túr. Wundt spoznal Tatry už v lete a od roku 1877 navštevoval ľadovcové Alpy. Dvojica Wundt–Horvay v rokoch 1884 a 1891 vykonala pionierske zimné výstupy na Rysy, Kriváň, Lomnický a Ľadový štít. Wundt vystúpil ako prvý (sám) v zimných mesiacoch na Patriu, Prednú baštu a Ostrvu, prešiel cez Poľský hrebeň, Kopské sedlo a uskutočnil tretí zimný výstup na Slavkovský štít.
Tieto podujatia dnes hodnotíme podľa iných kritérií, ale vo svojej dobe boli výnimočné.
O športovom horolezectve v Tatrách sa začalo hovoriť v roku 1902. Vtedy vystúpil Poliak Karol Englisch s matkou Antóniou a vodcami Jánom Hunsdorferom starším a Jánom Strompfom na Ostrý štít, o ktorom sa hovorilo, že je nezdolateľný. Športovým výkonom v pravom zmysle slova bol prvý výstup na Žabí kôň, ktorý v roku 1905 južnou stenou vykonali Nemci Katherine Bröskeová a Simon Häberlein – bez horského vodcu.
Aktéri zimných výstupov sa vtedy pohybovali v chodeckom alebo ľahkom lezeckom teréne. Od roku 1896 medzi nich patrila aj budapeštianska horolezkyňa a lyžiarka Terézia Egenhoffer. Najprv chodila s vodcom Jánom Franzom starším z Novej Lesnej a od roku 1901 väčšinou sama. Na Nový rok 1903 vystúpila na Ľadový štít, za zimných podmienok bola na Rysoch a na Strapatej veži.
Na najvyšší, Gerlachovský štít vystúpili v zime prví, 15. januára 1905, Krčmárovým žľabom, Janusz Chmielowski a Karol Jordán, s vodcami Klimkom Bachledom, Jánom Franzom starším a Pavlom Spitzkopfom.
V roku 1913 vyvolal veľký ohlas prvý výstup na Žabí kôň v zimných podmienkach – 26. marca vystúpili na Žabí kôň východným hrebeňom Alfred Grósz a Teobald Kregczy.
V čase Rakúsko-uhorskej monarchie o slovenskom horolezectve nemožno ani uvažovať. Prvý slovenský Spolok tatranských horolezcov JAMES vznikol v roku 1921.
Prvý progres priniesol v rokoch 1929 až 1938 Štefan Zamkovský, rodák z Levoče, ktorého častým spolulezcom bol Zoltán Brüll zo Spišskej Novej Vsi. Zamkovského najväčšie lezecké úspechy sa spájajú s menami vtedy už skúsených poľských horolezcov, najmä s Jánom Sawickim a Stanisławom Motykom. Zamkovský mal účasť na štyridsaťdeviatich prvovýstupoch, z toho dvanástich zimných. Medzi priekopníkov zimného športového horolezectva v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia patril aj Antonín Veverka. Mal osem prvých zimných priestupov (napráklad Kriváň východnou a severovýchodnou stenou, Slavkovský štít severovýchodným žľabom, Prostredný hrot juhovýchodným hrebeňom). Ako horolezecký inštruktor odchoval vynikajúceho lezca Sláva Cagašíka, ktorý sa preslávil prvovýstupom prostriedkom Žltej steny so spolulezcom Štefanom Česlom, ktorý uskutečnili v dňoch 11. až 12. septembra 1943.
Celý článek vidí pouze předplatitelé
Odemkni si všechny články zakoupením předplatného. Pokud předplatné máš, přihlas se.
Vyřídit předplatné přihlásit se